Alena

Moj pribeh,ktory vam chcem napisat,je bolestny. Vydavala som sa z lasky, mala som 18 rokov. Manzela som tak velmi milovala,ze po svadbe som sa za nim odstahovala do dalekeho mesta,kde sluzil vojencinu na cele dva roky. Koncom jeho vojenciny som otehotnela a velmi som sa tesila na dietatko. Citila som,ze to bude dievcatko. Vratili sme sa do rodneho mesta, kde som za par mesiacov porodila zdrave krasne dievcatko. Tesili sme sa spolocne, zariadovali novy byt, ked som po druhykrat otehotnela a verila,ze to bude syncek. Aj to sa mi splnilo, aj ked som bola na rizikovom tehotenstve. Zili sme stastne, kym moj manzel nezacal byt neverny, a ja som to velmi zle psychicky znasala, zacala som ho nenavidiet za to, ako mi tak mohol ublizit.

Medzitym som znovu otehotnéla, a bez rozmyslania som sa rozhodla pre potrat, kedze som bola doma na materskej a manzel mal stale nejake vedlajsie znamosti. Citila som sa oklamana, ani on nebol proti potratu. Citila som sa hrozne, plakala som stale, stacala som usmev, radost zo zivota. Po polroku som znovu otehotnela, tak zo strachu som znova podstupila zakrok. Nasledovaly nocne mory, bezsenne noci, nevnimala som realitu. Medzitym sme zacali podnikat, ked deti uz boli skolkari. Trvalo to 12 rokov, co sa tyka financii, boli sme dobre na tom, ale my sme sa od seba cim dalej vzdialovali. Ja som zila iba pre rodinu,deti, velmi som sa na nich upla. Zacala som mat velke zdravotne psychicke problemy, navstevovala som aj ludovych liecitelov, ale moja dusa bola chora. Moj manzel sa dal na alkohol, psychicky aj fyzicky ma tyral. Aj k detom sa spraval zle, ponizoval ich, fyzicky trestal a krical na nich, bol agresivny. Cakala som dva roky,kym sa zmeni. NIE,BOL ESTE HORSI.

Podala som ziadost o rozvod, po 16 rokoch manzelstva nas rozviedli. Zila som sama s detmi, mali sme pokoj, zili sme v klude, ale skromne. Zoznamila som sa s muzom, po kratkej dobe uz byval s nami. Vyzeralo to uz,ze budeme stastna rodina, hlavne syn si ho oblubil, videl v nom otca, ktory sa mu venuje. Po roku som otehotnela, bol to rizikovy vek, vlastne rarita, pretoze som uz bola pol roka v prechode. Lekar mi povedal, źe je to velke riziko. Doma som to najprv oznamila detom,a ti boli velmi skalmani, ze oni ziadneho pankharta nechcu. Nech mam aspon ja rozum, a nerobim im hanbu, proze byvaly manzel sa ozenil znovu a mal dalsie dve dcery. Ked som to oznamila priatelovi, ze som tehotna, tak najprv povedal, ze ved sa vychova, ale ja som akurat dostala pracu v zahranici ,tak som nevedela, co mam robit. Ale ked pocul nazor mojich deti, dal mi dokonca peniaze pre lekara, aby som teda isla na potrat. Neprisiel za mnou ani do nemocnice,ani sa neozval. Po prebudeni sa z narkozy v nemocnici vraj som hrozne plakala, kricala, ze som zabila dieta.

Po tejto udalosti, som dalej chodila pracovat do zahranicia, zacala som mat psychicke problemy, s priatelom sme sa vzdy hadali, 3x rozisli a znovu zacali. Po 5 rokoch sa nastalo uz rozisli. Deti uz boli dospele, syn studoval na vysokej skole, dcera zila a pracovala v zahranici. Ked som si myslela, ze uz len same dobre veci ma v zivote cakaju, vsetkym trom sa nam zacalo darit, prisla hrozna sprava, ako blesk z jasneho neba. Pred 3 mesiacmi syn tragicky zahynul. Este je to cerstve, ten kto nezazil este smrt vlastneho dietata, nevie si to ani len predstavit, co to znamena. Prezivam najhorsie obdobie v mojom zivote. Musela som odist, zmenit prostredie, nemozem sa vratit, kde som zila so synom, vsetko mi to pripomina. Mali sme krasny vztah, aj sdcerkou mam pekny vztah, ale ta je daleko. Nechcem ist za nou, nepaci sa mi chladna krajina. Zatial som v zahranici, pri rodine, mam pracu, denne zapasim o prezitie.

Este viac sa mi teraz vracaju spomienky na moje potraty, citim sa vinna, a zistujem, ze tie moje rozhodnutia neboli spravne a nepocuvala som Bozie znamenia. Vyspovedala som sa zo svojich hriechov, uz 2 roky som presla duchovnou zmenou, obratila som sa. Boh je milosrdny, odpusta, ale to miesto v srdci navzdy ostane prazdne, pretoze uz nemam sa s kym podelit o materinsku lasku. Zijem sama, nemam ziadneho partnera, takze ozajstnu lasku mam iba od nasho nebeskeho Otca, ktory nas nikdy neopusta. Kazdy clovek pyka za svoje chyby, ktore urobi za mlada v nevedomosti, ked nema oporu a pomoc v rodine. Zostava iba na nom rozhodnutie, ktore neskor sa ukaze, ze nebolo spravne. Chcem varovat mlade dievcata a zeny, aby nikdy v zivote nesli na potrat, ved dnes je tolko organizacii, liniek pomoci, vzdy sa najde riesenie, iba treba najst odvahu zdoverit sa so svojim problemom. Kazde rano dnes hladam svojho synceka, co by som za to dala, aby zil. Zo stvorclennej rodiny som ostala sama s dcerkou. A mohli sme byt siedmi, bolo by to radosti a stastia. Tak mi zostali len oci pre plac a prazdne miesto v srdci, aj ked smrtou sa laska nekonci. Koho milujeme, ten neumiera. Silnejsia ako smrt je laska! S uctou. Alenka