Viola

Zdravím všetky žienky, ktoré prešli touto neľahkou skúsenosťou, a pokúsim sa napísať tú svoju. Ja som si nikdy nevedela predstaviť, že by som sa chcela stať matkou a vychovávať deti, skôr ma vždy bavilo štúdium a tvorba, necítila som to vôbec ako svoju cestu, založiť si niekedy rodinu a s detičkami, a tak som si ani nevytvárala zázemie. Aj partnerov som si preto vyberala takých, ktorí boli síce úchvatní na rozhovory a spolutvorenie, ale absolútne bez základov a úmyslov na vytvorenie rodiny. S manželom, spevákom a pouličným hudobníkom, som sa počas celého vzťahu bála, že otehotniem, bola som preto vždy veľmi opatrná ohľadom milovania, vždy som počítala plodné dni, a s ním sa to naozaj nestalo. Potom sa naše cesty rozišli, prišli nám iní partneri, a s ďalším partnerom, tiež umelcom, ktorý nestál nohami pevne na zemi, sme si už na začiatku vzťahu vyjasnili, že deti nie sú v tomto usporiadaní spoločnosti ani pre jedného z nás možná cesta. Vzťah sám po sebe bol krásny a harmonický, veľa sme si pomáhali a podporovali sa, až kým som zrazu po nejakých dvoch rokoch nezistila, že som tehotná. Boli sme z toho obaja v hroznom šoku, priateľ hneď bol za prerušenie, a ja som nejakú inú cestu tiež nevidela. My obaja sme boli nechcení našimi otcami a nemali sme s nimi dobrý Vzťah, priateľovi otec vyložene ubližoval a po jeho narodení to nezvládol, prestal pracovať a začal piť. Celé nám to prišlo ako kruté opakovanie minulosti v našich rodinách, zase dieťa počaté bez zámeru, nechcené otcom, ktorý to nedobrovoľné založenie rodiny psychicky nevie uniesť. Ja som sa ešte mohla vydať cestou slobodnej matky, ako matka môjho priateľa, s ktorou mimochodom on stále býval. Nemala som ale kam ísť, u nich by som zostať nemohla, k mojej rodine sa nedalo ísť absolútne, ostával len dom bývalého manžela, ale tam by som z materskej sotva vôbec zaplatila za drevo. Aj to ma stresovalo, že som si na slovensku nedokázala nikdy nájsť prácu, vždy som chodievala len zarábať do zahraničia na brigády či opatrovať, a s malým dieťaťom po materskej netuším kam by som sa podela. Cítila som sa vtedy hádam najviac ako bezdomovec vo svojom živote, ako vták bez hniezda, ktorý nemá kam uložiť svoje vajíčko. S dieťaťkom v brušku som prežila 5 týždňov, potom som išla na prerušenie, no prekvapilo ma, ako som ho začala samovoľne milovať najmä, keď už bolo po tom všetkom a veľa som sa s ním rozprávala a vysvetľovala mu situáciu, nechcela som aby bolo nechcené otcom a malo nešťastnú, frustrovanú matku, ktorá mu nevie odovzdať, ako žiť naplňujúco svoj život, a nechcela som, aby zažívalo všetky tie existenčné krízy a finančné strachy, ktorým by som musela čeliť. Ja som fakt nevedela, ako by som to sama zvládla, ale je to tak ťažká skúsenosť, ktorá človeka, čo ju prezil, oddeľuje i od jeho najbližších, lebo sotva komu o tom možno povedať a človek si to ťažké tajomstvo nosí v duši roky sám. Aspoň som si sľúbila, že maximálne zmením seba a svoj život, všetky svoje chyby, ktoré umožnili vznik takejto situácie,že vydržím oveľa viac, aj to, z čoho by som v minulosti utiekla , že posuniem výrazne svoje hranice v sebapremene a naplním vývojové úlohy, ktoré vo mne za nechala táto tragická skúsenosť. Musím povedať, že mi príchod toho dieťaťa prekvapivo otvoril lásku k deťom, a hoci dovtedy som nepovažovala rolu matky za možnú pre seba, teraz som jej už otvorenejšia, aj keď ešte stále nie pripravená, ale už nepovažujem za možné dať si znovu zobrať dieťa, toto utrpenie a zrážka s realitou ma úplne premenili. Čo sa týka môjho priateľa, po prerušení sa nás vzťah prehĺbil, ako by mi dôveroval, že ho nechcem zničiť tým, že ho proti jeho vôli stiahnem do role otca, ale postupne som ja začala z toho vzťahu unikať, skoro vôbec sa s ním už nedokážem milovať a úľavu cítim, keď som niekoľko mesiacov preč v zahraničí a nemusím žiť sexuálnym životom. Hoci priateľa milujem, cítim tam nedôveru v neho, že sa nemôžem naňho spoľahnúť, lebo ak by som znovu otehotnela,znamená to rozchod, lebo ja už na ďalšiu interrupciu nie som schopná ísť. Samozrejme že sú dni, keď ma to veľmi trápi a cítim ťažbou, nesmiernu ťažbou vo svojom vnútri a potom ma ani moja milovaná tvorba už tak neteší. Pocit, že som tým preťala tkanivo života a nič už viacej nemá skutočný zmysel,a sú dni, keď si poviem, že urobím každý deň všetko preto aby som sa zmenila, napravila svoje nedostatky, ktoré viedli k tej situácii, aby som prípadne nabudúce tam už stála pripravená. Želám veľa síl a podpory vám vsetkým